Preskočiť na obsah

Klasické Grécko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
 Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality.
Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.
Potenciálne nedokončený článok. Robot odstránil šablónu {{pracuje sa}} pre nečinnosť. (28. 4. 2021)
Partenón v Aténach, chrám Atény

Klasické Grécko bolo v gréckej kultúre obdobie okolo 200 rokov (5. a 4. storočie pred Kr.).[1] V tomto klasickom období došlo k podmaneniu veľkej časti súčasného Grécka Perzskou ríšou[2] a následnej nezávislosti. Klasické Grécko malo silný vplyv na Rímsku ríšu a na základy západnej civilizácie. Z tohto obdobia gréckych dejín pochádza veľká časť modernej západnej politiky, umeleckého myslenia (architektúry, sochárstva), vedeckého myslenia, divadla, literatúry a filozofie.

V kontexte umenia, architektúry a kultúry starovekého Grécka zodpovedá klasickému obdobiu väčšina z 5. a 4. storočia pred Kr. (najbežnejšími dátumami sú pád posledného aténskeho tyrana v roku 510 pred Kr. po smrť Alexandra Veľkého v roku 323 pred Kr.). Klasické obdobie v tomto zmysle nadväzuje na grécke obdobie temna a archaické obdobie a je nasledované helenistickým obdobím.

5. storočie pred Kr.

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Grécko v 5. storočí pred Kr.
Pozri aj: Archaické obdobie (Grécko)
Politická geografia starovekého Grécka v archaickom a klasickom období

Toto storočie je v podstate študované z hľadiska Aténčanov, pretože Atény nám zanechali viac rozprávaní, hier a iných písomných diel než iné starogrécke štáty. Z pohľadu aténskej kultúry v klasickom Grécku sa obdobie všeobecne označované ako 5. storočie pred Kr. mierne rozširuje do 6. storočia pred Kr. V tejto súvislosti možno uvažovať o tom, že prvá významná udalosť v tomto storočí nastáva v roku 508 pred Kr., keď došlo k pádu posledného aténskeho tyrana a reformám Kleisthena. Širší pohľad na celý grécky svet by sa však mohol začať začiatkom iónskeho povstania v roku 500 pred Kr., udalosti, ktorá vyprovokovala perzskú inváziu v roku 492 pred Kr. Peržania boli porazení v roku 490 pred Kr. Rovnako neuspeli ani na druhý pokus v rokoch 481 – 479 pred Kr., napriek tomu, že v kritickom bode vojny po bitke pri Termopylách a bitke pri Artemisiu prekročili veľkú časť súčasného Grécka (severne od Korintskej šije) v rozhodujúcom okamihu vojny.[2][3] Potom sa pod aténskou hegemóniou sformoval Délsky spolok. Úspechy Aténčanov spôsobili niekoľko vzbúr medzi spojeneckými mestami, ktoré boli všetky potlačené násilím, ale aténska dynamika nakoniec prebudila Spartu a v roku 431 pred Kr. spôsobila peloponézsku vojnu. Po vyčerpaní oboch vojsk došlo ku krátkemu mieru; potom sa vojna obnovila v prospech Sparťanov. Atény boli definitívne porazené v roku 404 pred Kr. a vnútorné aténske agitácie znamenali koniec 5. storočia pred Kr. v Grécku.

Od začiatku vládla nad Spartou diarchia. To znamenalo, že Sparta mala počas celej svojej histórie dvoch kráľov naraz. Tieto dve kráľovské pozície boli dedičné a vlastnili ich dynastia Agiovcov a Eurypontovcov. Podľa legendy tieto dve dedičné línie vznikli z Eurysthena a Prokla, potomkov Herakla. Hovorilo sa o nich, že dobyli Spartu dve generácie po trójskej vojne.

Atény za vlády Kleisthena

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Kleisthenes (Atény)

V roku 510 pred Kr. pomohli sparťanské vojská Aténčanom zvrhnúť ich kráľa, tyrana Hippiasa, syna Peisistrata. Kleomenes I., kráľ Sparty, zaviedol pro-spartskú oligarchiu na čele s Isagorasom. Jeho rival Kleisthenes s podporou strednej triedy a pomocou prodemokratických občanov sa však ujal moci. Kleomenes zasiahol v rokoch 508 a 506 pred Kr., ale nedokázal Kleisthena zastaviť, ktorého teraz podporovali Aténčania. Prostredníctvom Kleisthenových reforiem ľudia obdarili svoje mesto isonomickými inštitúciami - rovnakými právami pre všetkých občanov (hoci občanmi boli iba muži) - a ustanovili ostrakizmus.

Isonomická a isegorická (rovnaká sloboda slova)[4] demokracia bola najskôr organizovaná do približne 130 démosov, ktoré sa stali základným občianskym prvkom. 10 000 občanov využilo svoju moc ako členovia zhromaždenia (ἐκκλησία - ekklésia) na čele s náhodne vybranou radou 500 občanov.

Stavba Parthenónu sa začala v 5. storočí pred Kr.

Bola prepracovaná administratívna geografia mesta, aby sa vytvorili zmiešané politické skupiny: nespojené s miestnymi záujmami spojenými s morom, mestom alebo poľnohospodárstvom, ktorých rozhodnutia (napr. vyhlásenie vojny) budú závisieť od ich geografickej polohy. Územie mesta bolo tiež rozdelené na tridsať trittysov takto:

  • desať trittysov v pobrežnom regióne (παρᾰλία - paralia)
  • desať trittysov v centre mesta (ἄστυ - asty)
  • desať trittysov vo vidieckom vnútrozemí (μεσογεία - mesogeia).

Kmeň pozostával z troch náhodne vybraných náhodných jedincov, z každej z troch skupín. Každý kmeň preto vždy konal v záujme všetkých troch sektorov.

Práve tento korpus reforiem umožnil vznik širšej demokracie v 60. rokoch 5. storočia pred Kr. a v 50. rokoch 5. storočia pred Kr.

Perzské vojny

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Grécko-perzské vojny

V Iónii (dnes turecké pobrežie Egejského mora) si grécke mestá, ktoré zahŕňali veľké centrá ako Milét a Halikarnas, nedokázali udržať samostatnosť a v polovici 6. storočia pred Kr. sa dostali pod vládu Perzskej ríše. V roku 499 pred Kr. povstali Gréci v Iónskom povstaní a Atény a niektoré ďalšie grécke mestá im poslali pomoc, ale po porážke v bitke pri Ladé v roku 494 pred Kr. boli rýchlo prinútené ustúpiť. Malá Ázia sa vrátila pod perzskú kontrolu.

V roku 492 pred Kr. viedol perzský generál Mardonios ťaženie cez Tráciu a Macedóniu. Zvíťazil a znovu si podrobil Tráciu a dobyl Macedóniu,[5] ale bol zranený a prinútený ustúpiť späť do Malej Ázie. Flotila okolo 1200 lodí, ktorá sprevádzala Mardonia na expedícii, navyše stroskotala počas búrky pri pobreží vrchu Athos. Neskôr viedli generáli Artafernes a Datis úspešnú námornú výpravu proti ostrovom v Egejskom mori.

V roku 490 pred Kr. Dareios Veľký, ktorý porazil iónske mestá, poslal perzskú flotilu, aby potrestala Grékov. (Historici si nie sú istí počtom mužov; čísla sa pohybujú od 18 000 do 100 000). Pristáli v Atike s úmyslom dobyť Atény, ale v bitke pri Maratóne ich grécka armáda porazila s 9 000 aténskymi hoplitmi a 1 000 Platajcami pod vedením aténskeho generála Miltiada. Perzská flotila pokračovala do Atén, ale keďže bola obsadená, rozhodla sa nepokúšať o útok.

Mapa prvých fáz grécko-perzských vojen (500 - 479 pred Kr.)

V roku 480 pred Kr. Dareiov nástupca Xerxes I. vyslal po súši oveľa silnejšiu armádu s 300 000 vojakmi a s podporou 1 207 lodí, cez dvojitý pontónový most cez Hellespont. Táto armáda dobyla Tráciu, potom zostúpila na Tesáliu a Boiótiu, zatiaľ čo perzské námorníctvo obchádzalo pobrežie a zásobovalo pozemné jednotky. Grécka flotila medzitým vyrazila, aby blokovala mys Artemision. Po tom, čo ho sparťanský kráľ dynastie Agiovcov Leónidas I. zdržal v bitke pri Termopylách (bitka, ktorú preslávilo 300 Sparťanov, ktorí čelili celej perzskej armáde), postúpil Xerxes do Atiky a dobyl a spálil Atény. Následná bitka pri Artemisiu vyústila do dobytia Eubóje, čím sa väčšina pevninského Grécka dostala severne od Korintskej šije pod perzskú kontrolu.[2][3] Aténčania však mesto Atény ešte pred ich príchodom evakuovali po mori a pod velením Themistokla porazili v bitke pri Salamíne perzské loďstvo.

V roku 483 pred Kr., v období mieru medzi dvoma perzskými vpádmi, bola v Laurione (malé pohorie neďaleko Atén) objavená žila striebornej rudy a stovky vyťažených talentov boli použité na stavbu 200 bojových lodí na boj proti ejinským pirátom. O rok neskôr Gréci pod vedením Sparťana Pausaniasa porazili perzskú armádu na Platajách. Peržania potom začali z Grécka ustupovať a už nikdy sa nepokúsili o ďalšiu inváziu.

Aténska flotila sa potom obrátila na prenasledovanie Peržanov z Egejského mora a ich flotilu v bitke o Mykalé jednoznačne porazila; potom v roku 478 pred Kr. flotila dobyla Byzantion. V tom čase Atény zaregistrovali všetky ostrovné štáty a niektoré kontinentálne do spolku nazývaného Délsky spolok, ktorý sa tak nazýval, pretože jeho pokladnica bola uložená na posvätnom ostrove Délos. Sparťania sa síce vojny zúčastnili, ale potom sa utiahli do izolácie, čo umožnilo Aténam ustanoviť nenapadnutú námornú a obchodnú moc.

Peloponézska vojna

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Peloponézske vojny
Mestá na začiatku peloponézskej vojny

Počiatky Délskeho spolku a Peloponézskeho spolku

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 431 pred Kr. vypukla vojna medzi Aténami a Spartou. Vojna nebola bojom iba medzi týmito dvoma mestskými štátmi, ale skôr medzi dvoma koalíciami alebo spolkami mestských štátov:[6] Délskym spolkom vedeným Aténami a Peloponézskym spolkom vedeným Spartou.

Délsky spolok

[upraviť | upraviť zdroj]

Délsky spolok vznikol z potreby vytvorenia jednotného združenia všetkých gréckych mestských štátov proti perzskej agresii. V roku 481 pred Kr. sa grécke mestské štáty vrátane Sparty stretli na prvom zo sérií „zjazdov“, ktorými sa usilovali o zjednotenie všetkých gréckych mestských štátov proti nebezpečenstvu ďalšej perzskej invázie.[7] Koalícia, ktorá vzišla z prvého kongresu, dostala názov „Helénsky spolok“ a bola v nej aj Sparta. Perzia za vlády Xerxa vtrhla do Grécka v septembri 481 pred Kr., no aténske námorníctvo perzské námorníctvo porazilo. Perzské pozemné sily boli spomalené v roku 480 pred Kr. oveľa menšou armádou 300 Sparťanov, 400 Tébanov a 700 mužov z Tespiae v bitke pri Termopylách.[8] Peržania opustili Grécko v roku 479 pred Kr. po porážke na Platajách.[9]

Plataje boli poslednou bitkou pri Xerxovej invázii do Grécka. Potom sa Peržania už nikdy nepokúsili napadnúť Grécko. So zmiznutím tejto vonkajšej hrozby sa objavili trhliny na zjednotenom združení Helénskeho spolku.[10] V roku 477 pred Kr. sa Atény stali uznávaným lídrom koalície mestských štátov, ktorá nezahŕňala Spartu. Táto koalícia sa stretla a formalizovala svoje vzťahy vo svätom meste Dilos.[11] Spolok teda dostal názov Délsky spolok. Jeho formálnym účelom bolo oslobodiť grécke mestá stále patriace pod perzskú kontrolu.[12] Čoraz viac sa však ukazovalo, že Délsky spolok bol skutočne zásluhou aténskej hegemónie po celom Egejskom mori.[13]

Peloponézsky spolok

[upraviť | upraviť zdroj]

Konkurenčná koalícia gréckych mestských štátov sústredená okolo Sparty vznikla taktiež, a stala sa dôležitejšou, keď utíchla vonkajšia perzská hrozba. Táto koalícia je známa ako Peloponézsky spolok. Na rozdiel od Helénskeho spolku a Délskeho spolku však tento spolok nebol reakciou na nijaké vonkajšie nebezpečenstvo, perzské ani iné: bol bezostyšne nástrojom sparťanskej politiky zameranej na bezpečnosť a sparťanskú nadvládu nad Peloponézskym polostrovom.[14] Pojem „peloponézsky spolok“ je nesprávny názov. V skutočnosti to vôbec nebol „spolok“. Nebol ani poriadne „peloponézsky“.[14] Medzi členmi neexistovala vôbec žiadna rovnosť, ako by to mohol naznačovať výraz „spolok“. Okrem toho sa väčšina jej členov nachádzala mimo Peloponézskeho polostrova.[14] Výraz Peloponézsky spolok je moderný výraz. Súčasníci namiesto toho pri opise tohto spolku používali označenie „Lakedaimón a jeho spojenci“.[14]

Spolok mal pôvod v konflikte Sparty s Argosom, ďalším mestom na Peloponézskom polostrove. V 7. storočí pred Kr. dominoval na polostrove Argos. Ešte začiatkom 6. storočia sa Argos pokúsil ovládnuť severovýchodnú časť polostrova. Vzostup Sparty v 6. storočí priniesol Spartu do konfliktu s Argosmi. S dobytím peloponézskeho mestského štátu Tegea v roku 550 pred Kr. a porážkou Argosu v roku 546 pred Kr. sa však kontrola Sparťanov začala dostávať až za hranice Lakónie.

Tridsaťročný mier

[upraviť | upraviť zdroj]
Aténske impérium

So vzostupom týchto dvoch koalícií sa ich samostatné záujmy stále dostávali do konfliktov. Pod vplyvom kráľa Archidama II. (kráľ Sparty od roku 476 pred Kr. do roku 427 pred Kr.) uzavrela Sparta koncom leta alebo začiatkom jesene roku 446 pred Kr. Tridsaťročný mier s Aténami. Táto zmluva vstúpila do platnosti nasledujúcu zimu v roku 445 pred Kr.[15] Podľa podmienok tejto zmluvy bolo Grécko formálne rozdelené do dvoch veľkých mocenských zón.[16] Sparta a Atény sa dohodli, že zostanú vo svojej vlastnej mocenskej zóne a nebudú zasahovať do tej druhej. Napriek tridsaťročnému mieru bolo zrejmé, že vojna je nevyhnutná.[17] Ako už bolo uvedené vyššie, po celý čas svojej histórie až do roku 221 pred Kr. bola Sparta „diarchátom“, v ktorom mestu vládli súčasne dvaja králi. Jedna línia dedičných kráľov pochádzala z dynastie Eurypontovcov, zatiaľ čo druhý kráľ bol z dynastie Agiovcov. Podpisom tridsaťročnej mierovej zmluvy mal Archidamos II. pocit, že úspešne zabránil Sparte vstúpiť do vojny so svojimi susedmi.[18] Vojenská túžba v Sparte však čoskoro zvíťazila a v roku 431 pred Kr. bol Archidamos prinútený ísť do vojny s Délskym spolkom. V roku 427 pred Kr. však zomrel Archidamos II. a jeho syn Agis II. nastúpil na eurypontovský trón Sparty.[19]

Príčiny peloponézskej vojny

[upraviť | upraviť zdroj]

Príčiny peloponézskej vojny sú rôzne. Medzi starými historikmi sa však dosť konzistentne uvádzajú tri príčiny, konkrétne medzi Tukydidom a Plutarchom. Pred vojnou vstúpil Korint a jedna z jeho kolónií Kerkyra (dnes Korfu) do vojny v roku 435 pred Kr. kvôli novej kerkyrskej kolónii Epidamnus.[20] Sparta sa odmietla zapojiť do konfliktu a naliehala na arbitrážne urovnanie konfliktu.[21] V roku 433 pred Kr. požiadala Kerkyra Atény o pomoc vo vojne. O Korinte bolo známe, že bol tradičným nepriateľom Atén. Na ďalšie povzbudenie Atén k vstupu do konfliktu však Kerkyra poukázala na to, aké užitočné by boli priateľské vzťahy s Kerkyrou vzhľadom na strategickú polohu samotnej Kerkyry a kolónie Epidamnus na východnom pobreží Jadranského mora.[22] Kerkyra ďalej sľúbila, že Atény budú využívať kerkyrské námorníctvo, ktoré bolo tretím najväčším v Grécku. To bola príliš dobrá ponuka na to, aby ju Atény mohli odmietnuť. Preto Atény podpísali obranné spojenectvo s Kerkyrou.

Nasledujúci rok, v roku 432 pred Kr., sa Korint a Atény hádali o kontrolu nad Potidaeou (blízko dnešného Nea Potidaia), čo nakoniec viedlo k aténskemu obkľúčeniu Potidaey.[23] V rokoch 434–433 pred Kr. vydali Atény „Megarské dekréty“, sériu dekrétov, ktoré uvalili ekonomické sankcie na megarský ľud.[24] Peloponézsky spolok obvinil Atény z porušenia tridsaťročného mieru prostredníctvom všetkých vyššie spomenutých akcií, a preto Sparta formálne vyhlásila Aténam vojnu.

Mnoho historikov to považuje iba za bezprostredné príčiny vojny. Tvrdia, že základnou príčinou bola rastúca nevôľa zo strany Sparty a jej spojencov voči dominancii Atén nad gréckymi záležitosťami. Vojna trvala 27 rokov, čiastočne preto, že Atény (námorná mocnosť) a Sparta (pozemná vojenská mocnosť) sa ťažko dorozumievali.

Peloponézska vojna: úvodné fázy (431 – 421 pred Kr.)

[upraviť | upraviť zdroj]

Prvotnou stratégiou Sparty bolo napadnúť Atiku, ale Aténčania boli schopní ustúpiť za svoje hradby. Vypuknutie moru v meste počas obliehania spôsobilo mnoho úmrtí, vrátane Perikla. Aténska flotila zároveň vylodila jednotky na Peloponéze, kde vyhrala bitky pri Naupacte (429 pred Kr.) a Pylose (425 pred Kr.). Táto taktika však nepriniesla ani jednej zo strán rozhodujúce víťazstvo. Po niekoľkých rokoch bezvýchodiskového ťaženia uzavrel umiernený aténsky vodca Nikias Nikiov mier (421 pred Kr.).

Vojenská prilba

Peloponézska vojna: Druhá fáza (418 – 404 pred Kr.)

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 418 pred Kr. však konflikt medzi Spartou a aténskym spojencom Argosom viedol k obnoveniu nepriateľských akcií. Alkibiades bol jedným z najvplyvnejších hlasov pri presviedčaní Aténčanov, aby sa spojili s Argosom proti Sparťanom.[25] Pri Mantinei porazila Sparta spojené armády Atén a jej spojencov. Následkom toho sa Argos a zvyšok Peloponézu vrátil späť pod nadvládu Sparty.[25] Návrat mieru umožnil Aténam odkloniť sa od zasahovania do záležitostí na Peloponéze a sústrediť sa na budovanie ríše a na poriadok vo svojich financiách. Čoskoro sa obchod obnovil a tribúty opäť pritekali do Atén. Vznikla silná „mierová strana“, ktorá podporovala vyhýbanie sa vojnám a pokračujúcu koncentráciu na ekonomický rast Délskeho spolku. Koncentrácia na Délsky spolok však dostala Atény do konfliktu s iným gréckym štátom.

Výprava na ostrov Mélos (416 pred Kr.)

[upraviť | upraviť zdroj]

Od vzniku Délskeho spolku v roku 477 pred Kr. sa ostrov Mélos odmietol k nemu pripojiť. Tým, že Mélos odmietol vstúpiť do spolku, však využil výhody tohto spolku bez toho, aby niesol akékoľvek bremeno.[26] V roku 425 pred Kr. aténska armáda pod vedením Kleóna zaútočila na Mélos, aby prinútila ostrov vstúpiť do Délskeho spolku. Mélos však útok odrazil a dokázal zachovať svoju neutralitu.[26] Ďalší konflikt bol nevyhnutný a na jar 416 pred Kr. bola nálada obyvateľov Atén naklonená vojenskému dobrodružstvu. Ostrov Mélos bol vhodnou príležitosťou na vybitie tejto energie. Ďalej sa zdalo, že proti tejto vojenskej výprave z mierovej strany neexistuje skutočný odpor. Presadzovanie hospodárskych záväzkov Délskeho spolku voči vzbúreným mestským štátom a ostrovom bolo prostriedkom, ktorým sa dal zabezpečiť pokračujúci obchod a prosperita Atén. Mélos sa jediný zo všetkých Kykladských ostrovov nachádzajúcich sa na juhozápade Egejského mora bránil vstupu do Délskeho spolku.[26] Táto pokračujúca rebélia bola zlým príkladom pre ostatných členov Délskeho spolku.

Grécke divadlo v Taormine

Diskusiu medzi Aténami a Mélosom o otázke vstupu do Délskeho spolku predstavuje Tukydides vo svojom Méloskom dialógu.[27] Táto debata nakoniec nevyriešila žiaden z rozporov medzi Mélosom a Aténami, Mélos bol napadnutý v roku 416 pred Kr. a čoskoro ho obsadili Atény. Tento úspech zo strany Atén podnietil chuť obyvateľov Atén k ďalšiemu rozširovaniu Aténskeho spolku.[28] Na základe tohto boli obyvatelia Atén pripravení na vojnové konania a mali tendenciu podporovať vojenskú stranu na čele s Alkibiadom.

Sicílska výprava (415 – 413 pred Kr.)

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 415 pred Kr. teda získal Alkibiades v aténskom zhromaždení podporu pre svoj návrh, aby Atény začali veľkú výpravu proti Syrakúzam, peloponézskym spojencom na Sicílii.[29] Segesta, mesto na Sicílii, požiadalo o pomoc Aténčanov pri svojej vojne s iným sicílskym mestom - mestom Selinus. Hoci bol Nikias skeptický voči sicílskej výprave, bol vymenovaný spolu s Alkibiadom za vedúceho výpravy.[30]

Na rozdiel od výpravy proti Mélosu však boli obyvatelia Atén pri Alkibiadovom návrhu na výpravu na ďalekú Sicíliu značne nejednodní. V júni 415 pred Kr., v predvečer odchodu aténskej flotily na Sicíliu, zneškodnila skupina vandalov v Aténach množstvo sôch boha Herma, ktoré boli roztrúsené po celých Aténach.[31] Z tejto udalosti bol obvinený Alkibiades a bola považovaná za zlé znamenie pre nadchádzajúce ťaženie.[32] S najväčšou pravdepodobnosťou bol koordinovaný zásah proti sochám Hermesa iniciovaný mierovou stranou.[33] Mierová strana, ktorá prehrala diskusiu o tejto otázke, sa zúfalo snažila oslabiť vplyv Alkibiada na obyvateľov Atén. Úspešné obviňovanie Alkibiada z činnosti vandalov by oslabilo jeho a vojnovú stranu v Aténach. Ďalej je nepravdepodobné, že by Alkibiades úmyselne poškodil sochy Hermesa v predvečer jeho odchodu s flotilou. Takéto znehodnotenie sa dalo interpretovať iba ako zlé znamenie pre výpravu, ktorú už dlho obhajoval.

Ešte predtým, ako sa flotila dostala na Sicíliu, dorazila do nej správa, že Alkibiades má byť zatknutý a obvinený za poškodenie sôch Herma, čo ho prinútilo utiecť do Sparty.[34] Keď sa neskôr flotila vylodila na Sicílii a pripojila sa k bitke, skončila výprava úplnou katastrofou. Bolo porazené celé vojsko výpravy a Nikias bol zajatý a popravený. Toto bola jedna z najdrvivejších porážok v dejinách Atén.

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Classical Greece na anglickej Wikipédii.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ „Klasický vek“ je moderné (anglické) označenie obdobia od roku 500 pred Kr. do smrti Alexandra Veľkého v roku 323 pred Kr.
  2. ↑ a b c CAREY, Brian Todd. Warfare in the ancient world. Barnsley, South Yorkshire : Pen & Sword Military, 2005. Dostupné online. ISBN 978-1-84884-630-2.
  3. ↑ a b Aeschylus; Peter Burian; Alan Shapiro (17 February 2009). The Complete Aeschylus: Volume II: Persians and Other Plays. Oxford University Press. p. 18. ISBN 978-0-19-045183-7.
  4. ↑ isegoria: rovnaká sloboda slova
  5. ↑ ROISMAN, Joseph; WORTHINGTON, Ian. A Companion to Ancient Macedonia. [s.l.] : John Wiley & Sons, 2011-07-07. Google-Books-ID: QsJ183uUDkMC. Dostupné online. ISBN 978-1-4443-5163-7. (po anglicky)
  6. ↑ Donald Kagan, The Outbreak of the Peloponnesian War (Cornell University Press: Ithaca, New York, 1969) p. 9.
  7. ↑ Donald Kagan, The Outbreak of the Peloponnesian War, p. 31.
  8. ↑ Carl Roebuck, The World of Ancient Times (Charles Scribner's Sons: New York, 1966) pp. 244–248.
  9. ↑ Carl Roebuck, The World of Ancient Times, p. 249.
  10. ↑ Carl Roebuck, The World of Ancient Times, p. 254.
  11. ↑ Carl Roebuck, The World of Ancient Times, p. 256.
  12. ↑ Carl Roebuck, The World of Ancient Times, p. 255.
  13. ↑ Donald Kagan, The Outbreak of the Peloponnesian War, p. 44.
  14. ↑ a b c d Donald Kagan, The Outbreak of the Peloponnesian War, p. 10.
  15. ↑ Donald Kagan, The Outbreak of the Peloponnesian War, p. 128.
  16. ↑ Carl Roebuck, The World of Ancient Times, p. 261.
  17. ↑ Donald Kagan, The Outbreak of the Peloponnesian War, pp. 2–3.
  18. ↑ Plutarch, The Age of Alexander: Nine Greek Lives (Penguin Books: New York, 1980) p. 25.
  19. ↑ Plutarch, The Age of Alexander: Nine Greek Lives, p. 26.
  20. ↑ Donald Kagan, The Outbreak of the Peloponnesian War, pp. 206–216.
  21. ↑ Carl Roebuck, The World of Ancient Times, p. 278.
  22. ↑ Carl Roebuck, The Outbreak of the Peloponnesian War, p. 278.
  23. ↑ Carl Roebuck, The World of Ancient Times, pp. 278–279.
  24. ↑ Donald Kagan, The Outbreak of the Peloponnesian War, pp.252.
  25. ↑ a b Carl Roebuck, The World of Ancient Times (Charles Scribner's Sons: New York, 1966) p. 287.
  26. ↑ a b c Donald Kagan, The Peace of Nicias and the Sicilian Expedition Cornell University Press: New York, 1981) p. 148.
  27. ↑ Thucydides, The Peloponnesian War: Book 5 (Penguin Books: New York, 1980) pp. 400–408.
  28. ↑ Carl Roebuck, The World of Ancient Times p. 288.
  29. ↑ Donald Kagan, The Peace of Nicias and the Sicilian Expedition, p. 171.
  30. ↑ Donald Kagan, The Peace of Nicias and the Sicialian Expedition, p. 169.
  31. ↑ Donald Kagan,The Peace of Nicias and the Sicilian Expedition, pp. 193–194.
  32. ↑ Carl Roebuck, The world of Ancient Times, pp. 288–289.
  33. ↑ Donald Kagan, The Peace of Nicias and the Sicilian Expedition, pp. 207–209.
  34. ↑ Carl Roebuck, The World of Ancient Times, p. 289.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Klasické_Grécko&oldid=7792082“